Historické pozadie a vývoj automobilových brzdových čerpadiel je možné vysledovať až do prvých dní automobilového vynálezu. V tom čase sa brzdový systém spoliehal hlavne na brzdy na ruky a brzdy. Tieto metódy boli nielen nepohodlné na prevádzku, ale často spôsobovali nehody v dôsledku nesprávnej prevádzky. Na vyriešenie týchto problémov v roku 1905 Lee J. Sturtevant zo Spojených štátov vynašiel systém vákuového brzdového systému, ktorý použil vákuové čerpadlo na generovanie vákua, takže brzdy boli v angažovanom štáte, uvedomili si automatizáciu a koordináciu brzdenia vozidla a znížilo výskyt akcidentov. S rozvojom automobilového priemyslu prešlo brzdové čerpadlo mnohým vylepšeniam. V 60. rokoch 20. storočia bol vynájdený tlak - asistované brzdové vákuové čerpadlo, ktoré generovalo vákuový tlak prostredníctvom elektrického vákuového čerpadla, čím sa zlepšil výkon a citlivosť brzdového systému. V 80. rokoch 20. storočia Aplikácia Micro - Elektromechanické systémy (MEMS) ďalej zlepšila výkonnosť a životnosť bŕzdového čerpadla. Systém skorej brzdy bol hlavne mechanické brzdenie a spoliehal sa na princíp pák na brzdenie trením medzi trecmi blokmi a pneumatikami. S rastúcou rýchlosť vozidla sa táto jednoduchá mechanická brzda postupne stala neschopnou. V roku 1900 vynašiel William Maybach najskoršiu bubnovú brzdu, ktorá brzdí trením medzi trecou doskou a vnútornou stranou brzdového bubna otáčajúceho sa kolesom, ale neskôr ho nahradili kotúčmi kotúčov kvôli rozptylu tepla a problémom s výkonom. V roku 1902 Frederick William Lanchester navrhol najskoršiu kotúčovú brzdu. Aj keď sa v tom čase nepoužívala v dôsledku materiálových a technických obmedzení, s vývojom materiálových technológií sa kotúčové brzdy postupne stali hlavným prúdom.
Technické vlastnosti moderných brzdových čerpadiel zahŕňajú elektrické vákuové čerpadlá, pomocné systémy tlaku a aplikáciu mikro - elektromechanickej technológie, ktorá výrazne zlepšuje výkon a spoľahlivosť brzdového systému.
